Princípy, na ktorých staviame

Pán volá k svätosti každého, mladých i starých, zdravých či chorých, vzdelaných i jednoduchých, šikovných aj nešikovných, bohatých i chudobných. Všetci sme povolaní k svätosti, každý na svojom mieste. Niektorých Boh volá do manželstva, iných do rehole či kňazstva. Tých pripútaných na lôžko k modlitbe a obete. Každý sme povolaný byť živým údom Kristovho tajomného tela (porov. 1 Kor 12, 4-27).

Svätosť je Božie dielo v nás. Buduje ju sám Ježiš Kristus silou svojej smrti a slávneho zmŕtvychvstania. Od nás chce, aby sme boli čistým plátnom, na ktoré on maľuje nádherný obraz nášho života. Ak mu dovolíme využiť naše talenty na jeho sväté ciele, namaľuje ten najkrajší obraz a dá nám silu hrdinsky ho nasledovať v každej situácii a skúške, ktorú nám zošle. Náš život bude príbehom hrdinu.

Všetko, čo sme sa podujali konať, staviame na našom Pánovi Ježišovi Kristovi. „V ňom telesne prebýva celá plnosť Božstva“ (Kol 2, 9). Základom Inštitútu je úcta k Srdcu Pána. Ono je totiž jedinou nádejou pre svet. Najbližšie Srdcu Krista je jeho Matka, Panna Mária. Preto zároveň žijeme a šírime úctu k Sedembolestnej a jej prebodnutému Nepoškvrnenému Srdcu.

Nebudujeme paralelné cirkevné štruktúry! Krstom sme začlenení do jedinej Kristovej Cirkvi. Cirkev nie je len zhromaždená okolo Krista; je zjednotená v ňom, v jeho tele (Katechizmus Katolíckej Cirkvi 789). Chceme napomáhať v budovaní a raste jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi, ktorú založil sám náš Pán Ježiš Kristus. Práve preto nám veľmi záleží na požehnaní a potrebných schváleniach cirkevnej autority pre rôzne materiály a činnosť.

Kristus človeku vlieva svoju milosť a ňou buduje buduje zrelosť a dokonalosť. Chce, aby sme dospeli „všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu“ (Ef 4, 13-14). Kresťan počas svojho duchovného rastu teda stráca detinské prejavy v modlitbe, v nábožnosti, v prežívaní svätej omše či adorácie, dokáže smelo argumentovať proti odporcom katolíckej viery a stráca hanbu vtedy, keď treba hovoriť o vzkriesenom Pánovi. Našou túžbou je napomôcť konkrétnymi prostriedkami v duchovnom raste každému kresťanovi, ktorý má o to vážny záujem a podať mu do rúk potrebné materiály na hlbšie spoznanie katolíckej viery a morálky.

Božia milosť je nevyhnutne potrebná k tomu, aby človek mohol žiť nadprirodzený život, život Ježiša Krista. Jej účinok má však dopad aj na ľudskú prirodzenosť, ktorú uzdravuje a očisťuje. Božia milosť teda ľudskú prirodzenosť neničí, no ju pozdvihuje, zdokonaľuje (Gratia supponit naturam et perficit eam, Gratia supponit naturam, non destruit, sed perficit eam). Jedným z našich cieľov je teda napomôcť ľuďom rásť v prirodzených čnostiach, poukázať na ich dôležitosť a potrebu. Aby sa tak tieto čnosti, preniknuté Božou milosťou (získanou skrze sviatosti a modlitbu), stali v človeku základom Božieho detstva. Duchovný človek vidí totiž „hlbšie“, posudzuje konanie a veci z Božej perspektívy a  horlivo pracuje na budovaní Božieho kráľovstva.

Príkladom apoštolátu a patrónom Inštitútu je sv. František Saleský. Sv. František totiž sa totiž dokázal natoľko otvoriť pôsobeniu Božej milosti, že svojou vytrvalou modlitbou, odvahou, trpezlivosťou, pokorou a láskou priviedol vyše 60 000 odpadlíkov späť ku katolíckej viere. Jeho kázania nechcel nikto počúvať, počas jeho misionárskej činnosti mu nik neotváral dvere. Túžba po spáse duší a svätá „vynaliezavosť“ mu však vnukli, že treba písať. František sa dal do písania letákov, ktoré pripevňoval na domy a vkladal pod dvere. Niektorí z odpadnutých na kalvinizmus boli rozhodnutí, že ho zabijú. Pri stretnutí sa so svätcom ich však odzbrojila jeho vľúdnosť a láskavosť. Takto si František pomaly začal získavať srdcia svojich odporcov. V roku 1603 už v hlásení do Ríma oznamoval návrat 25 000 inovercov. Nakoniec obrátil späť ku katolíckej viere 60 000 kalvínov.

Ctihodný Claudio Acquaviva vo svojej práci Industriae ad curandos animae morbos (Liečba choroby duše §2, 4) volá kresťanov, aby ostali pevní v princípoch katolíckej náuky a nerobili kompromisy. Zároveň však upozorňuje, aby pravdu vždy prezentovali vľúdnym  a vhodným spôsobom.

Existuje spojitosť medzi našou modlitbou, vierou a našimi skutkami. Modlitba poukazuje na vieru, pretože človek sa modlí tak, ako verí a verí tak, ako sa modlí. Oboje majú potom vplyv na konkrétny každodenný život. Ak je naštrbená modlitba, poukazuje to na možnú slabosť vo viere a ak je takto oslabená viera, modlitba sa uzatvára do seba. Vplyv na život je potom minimálny. Kristus chce, aby sme poznali všetko, čo obsahuje Božie zjavenie, aby sme sa modlili napojení na jeho Božskú modlitbu a žili jeho život. Našou túžbou je preto nanovo odhaliť katolíkom im vlastnú náboženskú prax, ktorá je vyskúšaná storočiami a potvrdená Cirkvou, pomohli im zorientovať sa v spleti rôznych „moderných“ trendov ako žiť duchovný život, či pomôcť im v ich vlastnom „čase“ a „priestore“ katolícku vieru praktizovať.

Antoine de Saint-Exupéry napísal: „Neprosím o zázrak, Pane, no o silu pre všedný život. Nauč ma umeniu malých krokov. Sprav ma vynaliezavým a vynachádzavým, sprav ma sebaistým v správny čas. Obdar ma jemnocitom, aby som dokázal odlíšiť prvoradé od druhoradého. Prosím o silu kázne a miery, aby som len tak neprekĺzol životom a svoje dni si rozumne rozdelil; aby som neprespal záblesky svetla a vrcholy, a aby som si aspoň tu a tam našiel čas na umelecký zážitok. Dovoľ mi utvrdiť sa v tom, že snívať o minulosti či budúcnosti mi nepomôže. Pomôž mi čo najlepšie zvládnuť to, čo je najbližšie, pomôž mi pokladať práve prežívanú hodinu za najdôležitejšiu. Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko. Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú prirodzenou súčasťou života, že vďaka nim rastieme a dozrievame. Pripomínaj mi, že srdce sa často stavia proti rozumu. Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu s láskou. Chlieb každodenný daj mi pre telo i dušu, prejav tvojej lásky, priateľské echo, a aspoň tu a tam náznak, že budem užitočný. Viem, že veľa vecí sa rieši nekonaním; daj, aby som dokázal čakať. Nech vždy nechám teba i ostatných dohovoriť. To najdôležitejšie si človek nehovorí sám. To najdôležitejšie mu býva povedané. Ty vieš, ako veľmi potrebujem priateľstvo. Daj, aby som dorástol tejto najkrajšej, najťažšej, najriskantnejšej a najnežnejšej záležitosti života. Vnukni mi pravú chvíľu a pravé miesto, kde môžem zanechať balíček dobra, slovami či bez slov. Chráň ma pred strachom, že by som mohol premárniť svoj život. Nedaj mi to, čo si želám, no to, čo potrebujem. Nauč ma umeniu malých krokov!“